Prečo som sa rozhodol pre púť

Moja prvá púť bola cez Nízke Tatry keď som mal 13 rokov. Z Telgártu až po Čertovicu. Keď som mal 15 rokov, tak potom od Donovalov po Čertovicu. Na tento zážitok spomínam dodnes. Kráľová hoľa mi prirástla k srdcu. Už v tomto veku som zažil, že si zvládnem odniesť svoje veci na chrbte, prespať v prírode, uvariť si jedlo. Bolo to fyzicky náročné a pritom veľmi magické. Prepojenie s prírodou, ktoré som vtedy prežil zostalo v mojom srdci dodnes.

Prvá spomienka, kedy som začal uvažovať o púti, ako o niečom viac než len dobrodružstvom v prírode, sa spája s cestou Santiago de Compostela. Brazílsky autor Paolo Coelho vo svojej knihe Pútnik z Compostely – Mágov denník popisuje svoju magickú púť z južného Francúzska do Santiaga de Compostela. Magická bola v tom, že sa počas cesty vysporiadaval so svojimi strachmi, obavami a tieňmi. Odvtedy som sledoval niekoľko mojich známych, ktorí boli na ceste do Compostely. Ich zdieľania z cesty boli pre mňa vždy veľmi inšpirujúce.

Ďalšou motiváciou sú pre mňa ľudia čo prešli Pacific Crest Trail (PCT), ktorý ste možno videli vo filme Divočina (2014), našu SNPčku, Stezku Českem alebo Východokarpatskú magistrálu. Dovolím si povedať, že putovanie je medzinárodné a má svoju dlhodobú tradíciu.

Všetky tieto púte sú dlhé a človek na to potrebuje dlhšiu dovolenku. Niekedy aj väčšie plánovanie, vrátanie cestovania do zahraničia. Mne prišla myšlienka ísť na púť na pár dní tu na Slovensku. Bez ohľadu na počasie a zobrať si so sebou jednu tému, ktorú chcem vyriešiť, pustiť, zvládnuť, preklenúť a spracovať.

Púť sa mi najprv spájala s odriekaním. S nekomfortom. S výstupom z komfortnej zóny na miesto kde sa dajú nájsť odpovede. Pútnici si často siahnu na dno svojich síl, čelia svojim strachom a obavám. Na konci púte všetci objavia vnútornú silu a spoznajú viac seba samých. Teraz vnímam púť ako cestu do seba. Ako cestu sebarozvoja. Malého Vision Questu. A prečo ísť sám ak sa to dá urobiť spolu s komunitou ľudí, ktorí majú rovnaké nastavenie. Spojiť to s večernými kruhmi pri ohni namiesto zdieľania svojich vnútorných objavov na facebooku. Ráno sa opäť spolu nastaviť na tému púte a vzájomne sa podporiť.

Mne beží hlavou, aké to bude na púti keď bude pršať. Keď bude mokro. Čo budem jesť ? Z čoho mám strach ? Kedy budem na hrane ? Beriem ju ako výzvu spoznať a preskúmať si svoje strachy. Kde sú, čoho sa bojím ? Bojím sa o život ? Ide mi o život ? Alebo sú to len prenesené strachy ? Pri púti si ich viem zvedomiť a čeliť im. Postaviť sa svojim strachom a uvedomiť si, že sa báť nemusím, a že na púti, tak ako aj v živote všetko zvládnem. Pridáš sa ? Akú tému si na púť chceš zobrať Ty ?